Osamelosť opatrovateľa

Veľký počet ľudí starajúcich sa doma o svojich blízkych musí prekonávať každodenné výzvy. Ako neprofesionálni opatrovatelia príbuzných, ktorí sú odkázaní na opateru, alebo ktorí trpia demenciou, či už ide o rodiča, manžela alebo sestru, môžete občas zažívať pocit osamelosti.

Ako opatrovateľ sa môžete cítiť, ako keby ste boli na všetko sami, a to ako z finančného hľadiska, alebo z hľadiska zdravotnej starostlivosti, tak i vo vašom spoločenskom živote. Trávite nespočetne veľa hodín starostlivosťou o niekoho, kto je na vás odkázaný, a to vás môže izolovať od toho, čo sa deje v okolitom svete. Váš voľný čas je obmedzený a vy ste čím ďalej, tým viac fyzicky a psychicky vyčerpaní. Ak preberiete všetku túto zodpovednosť bez toho, aby ste sa o ňu podelili s ostatnými členmi rodiny, môže to viesť k tomu, že sa budete cítiť osamelo.

Mnoho opatrujúcich príbuzných sa cíti bezmocne z dôvodu nedostatočného porozumenia, ktoré vykazujú v tejto oblasti zodpovedné úrady.

Pre nich sa členovia vašej rodiny stávajú len ďalšou štatistikou; pokiaľ nie ste schopní splniť podmienky požadované úradmi, neposkytnú potrebnú podporu ani vám ako opatrovateľovi, ani osobe, ktorej sa má opatrovanie týkať.

Situácia každej rodiny je iná, ale verejné orgány na určenie, či máte na ich (finančnú) pomoc nárok, vždy používajú rovnaké vzorové rodinné situácie.

Existuje však jeden kľúčový faktor, ktorý vám poskytne oveľa viac sily, i keď ide o niečo veľmi subjektívne: je to empatia.