Rozhovor s atlétkou Marcelou Joglovou.
Pôsobí ako zjavenie. Marcela Joglová sa rozhodla venovať sa vrcholovému behu až v 28 rokoch. Bez akejkoľvek profesionálnej podpory však spôsobila na minuloročných majstrovstvách sveta v atletike šok. V nočnom maratóne v Dohe dobehla na senzačnom 20. mieste a ako amatérka za sebou nechala takmer päťdesiat profesionálok z celého sveta. A aj keď koronavírusová pandémia prekazila v marci jej plány na úspech na olympijských hrách v Tokiu, ktoré boli preložené na budúci rok, nerobí si z toho v životnej forme príliš hlavu. „S tou informáciou vlastne nemá cenu bojovať, je potrebné ju prijať a prispôsobiť jej všetko. Teraz záleží, ako sa s týmto predlžovaním pobije moje telo. Zatiaľ to však vyzerá veľmi dobre," priznala 32-ročná atlétka.
Marcela, ako ste sa k behaniu, najmä k vrcholovému, dostala?
Ja som behala vlastne už odmalička, behala som za Atletiku Klatovy, neskôr za TJ Sokol Petřín v Plzni. Začínala som osemstovkou, neskôr tisícpäťstovkou a 3000 metrami cez prekážky.
Priviedol vás k atletike niekto? Čím si vás beh získal? Neuvažovali ste predtým o inom športe?
Hrala som zároveň aj basketbal a okrajovo robila futbal a karate. K športu sme boli, aj s mojimi súrodencami, vedení odmalička. Otec si prial, aby sme v športe niečo dosiahli. Častokrát som prebehovala z tréningu na tréning, aby mi neunikla jediná minútka. Šport som všeobecne milovala, či už individuálny alebo kolektívny. Mnohokrát som sa sama zobrala a šla behať rovinky na futbalové ihrisko, hádzať si na kôš, pinkať si o stenu s tenisovou raketou alebo som na bicykli dochádzala 15 kilometrov tam a späť do školy.
Prečo ste s atletikou skončili?
Bohužiaľ som si po gymnáziu zlomila na trikrát členok a šport išiel na niekoľko rokov do ústrania. Potom tu bola škola a brigády a športom som sa len okrajovo udržiavala. Najčastejšie to bol beh, pretože behať môžete takmer kdekoľvek a kedykoľvek a je to čas len pre vás.
V roku 2015 ste sa ale rozhodli k atletike vrátiť...
Intenzívnejšie behanie, ale ešte bez myšlienok na taký návrat, prišlo kvôli znovuzrodeniu môjho lepšieho a pozitívnejšieho ja. Vytvorila som si jasné, nielen športové ciele a postupnými krôčikmi si ich začala plniť. Týmito krokmi postupujem aj teraz, len sa tie ciele posúvajú. Dlho som si behala sama a videla, že keď sa lepšie stravujem, neponocujem a môj deň má nejaký poriadok, behám rýchlejšie a ľahšie. Začala som sa teda pohrávať aj s intenzitou a bavilo ma samu seba pozorovať. Vnímala som na sebe každú zmenu, vlastne som bola sama sebe výskumníkom a vďaka tomu teraz mnohokrát dokážem pomenovať signály, ktoré mi telo vysiela. Potom prišlo splnenie limitu do Dohy a nastal čas všetko podriadiť príprave, čo so sebou nieslo nutnosť spolupracovať s trénerom, ktorého som dovtedy nemala. A tiež obmedziť zamestnanie, ktoré som mala.
Hovorili ste o úspechu v Dohe, vnímali ste potom okolo seba zvýšenú pozornosť okolia?
Našťastie nie som až tak verejne známa osobnosť, skôr som začala byť známa v tom bežeckom svete. Tam skutočne vnímam, že ma ľudia registrujú. Aj keď sme na nejakej cykloceste, triatlonových či iných športových podujatiach, vedia o mne a je to príjemné, milé. Trochu pod tlakom sa niekedy cítim zo strany médií. Ale to skôr preto, že to prichádza vo vlnách, väčšinou v čase, keď sa potrebujem sústrediť na preteky. Pred dôležitými pretekmi sa rada uzatváram do seba a mám svoj priestor. Ale médiá môžu nám športovcom aj pomôcť, a tak sa snažím to brať pozitívne.
V úvode roka ste odišli na sústredenie do Kene. Ako ste vnímali, že sa musíte kvôli koronavírusu vrátiť do Česka?
Spoločne sme naplánovali šesťtýždňové sústredenie v Keni, kde som chcela vyladiť formu tak, aby som bola schopná v Rotterdame splniť limit na olympiádu v Tokiu. To sa však kvôli nastupujúcej koronavírusovej epidémii nestalo. Naopak, boli sme nútení sústredenie ukončiť a prísť o desať dní skôr. Už v Keni sme sledovali vývoj situácie s koronavírusom v Česku i celom svete, takže pre skorší návrat sme sa viac-menej rozhodli tesne pred oficiálnym uzatvorením hraníc a už vtedy bolo jasné, že sa hry odložia.
Ako ste prijali správu, že sa olympiáda v Tokiu odkladá na budúci rok?
Bola som na tú informáciu pripravená a verila som, že zvolia lepší model. Teda posun o jeden celý rok než o pol roka. S tou informáciou vlastne nemá cenu bojovať, je potrebné ju prijať a prispôsobiť jej všetko. Teraz záleží, ako sa s týmto predĺžením pobije moje telo. Zatiaľ to však vyzerá veľmi dobre.
Museli ste sa vyrovnávať so životom v karanténe. Ako sa dal skĺbiť s behom?
Po návrate z Kene som musela byť v karanténe, ale keďže boli v tom čase preteky v nedohľadne, nič ma netlačilo. Nečelila som žiadnemu veľkému stresu. Mala som možnosť tráviť toto obdobie v dome u priateľových rodičov, kde je dostatok priestoru na tréning. Dalo by sa povedať, že som si ju aj užila. Používala som bežecký pás a valce na bicykel, takže tréningovo som nestrádala, naopak, môj tréning bol pestrejší.
A ako sa vám zmenila príprava?
Chcem sa 2. augusta ukázať na pretekoch Milada Run a koncom augusta bežať polmaratón v rámci MČR. Až podľa umiestnenia sa vytvorí následný plán. Môj cieľ smeruje k decembrovému maratónu vo Valencii, ktorý by sa mal počítať do svetového rebríčka, takže by som si na ňom mohla splniť limit na olympiádu.
Je olympiáda životným cieľom, ku ktorému sa upínate?
Pravdou je, že olympiáda je snom každého športovca, mňa nevynímajúc. Je to výber najlepších z najlepších, reprezentujete svoju krajinu. Ale som si vedomá aj iných hodnôt v živote. Urobím pre splnenie limitu a účasť všetko, čo je v mojich silách. Z toho dôvodu som sa dala na túto dlhú a niekedy aj boľavú cestu. Ale svet sa nezrúti, keď sa tam nedostanem. Objavia sa nové ciele.
Starať sa o seba a správnu životosprávu bezpochyby musíte. Napomáha vám v starostlivosti o vaše telo a zdravie nejaký produkt od značky HARTMANN?
Objavila som ich značku Cosmos Active. Vždy prídu vhod tejpy a náplasti na pľuzgiere, ktoré sa mi občas tvoria. A v horúcom počasí sú super chladivé gélové vankúšiky.